Spolužitie človeka a psa patrí medzi najdlhšie trvajúce partnerstvá v histórii. Už tisíce rokov stoja psy po našom boku – boli našimi spoločníkmi, pomocníkmi aj ochrancami. Ako však toto neobyčajné spojenie začalo? Ako sa z divokých vlkov stali verní priatelia, ktorí sú dnes súčasťou našich rodín? Pozrime sa na fascinujúci príbeh domestikácie psov, ich vývoja a vplyvu, ktorý mali a stále majú na ľudskú spoločnosť.
Kedy sa začal spoločný príbeh ľudí a psov?
Nielen najlepším, ale aj najstarším priateľom človeka je pes. Naša spoločná história sa začala písať pred desiatkami tisíc rokov. Vďaka analýzam mitochondriálnej DNA vieme, že naši štvornohí priatelia majú jediného spoločného predka – vlka obyčajného. Proces domestikácie pravdepodobne prebiehal vo viacerých vlnách na rôznych miestach. To dokazuje rozsiahla telesná variabilita predkov psa. Predpokladá sa, že pes bol vôbec prvým domestikovaným zvieraťom.
Ako to všetko začalo?
Aby sme pochopili širšie súvislosti, je potrebné priblížiť obdobie, v ktorom sa začalo toto nekonečné priateľstvo. Spolužitie s vlkmi malo pôvod v časoch, keď títo dvaja predátori (človek a vlk) stáli na opačných koncoch potravinového reťazca. Zatiaľ čo ľudia považovali vlkov za jeden z možných zdrojov potravy, vlky považovali ľudí za neustály zdroj zvyškov koristi. Tým sa mohli pomerne ľahko dostať k mäsu, kostiam a orgánom, čo bol pre nich vždy prirodzený základ ich stravy. Rovnako ako by to mal byť základ stravy našich dnešných štvornohých parťákov.
Spočiatku veľmi plaché vlky tak po niekoľkých generáciách začali prelamovať nastavené hranice a nadväzovať bližší kontakt s človekom. Postupne sa začali približovať a chrániť svoju vybranú skupinu ľudských jedincov pred ostatnými nepriateľmi. Navyše mláďatá, ktoré sa dostali na „prevýchovu“ do ľudskej spoločnosti, postupne pomáhali prehlbovať vzťahy medzi ľuďmi a domestikujúcimi sa vlkmi. Nech už vznikla vzájomná symbióza akokoľvek, pomohla obom druhom. Dodnes ukazuje, nakoľko prospešné môže byť spojenie dvoch na prvý pohľad potenciálne konkurenčných druhov. Išlo o jedno z najstarších obchodných partnerstiev, ktoré platí dodnes.
Genetická podobnosť psa a vlka
Vlky sa vždy spoliehali jeden na druhého. Ich prirodzenosťou bola spolupráca, vďaka ktorej dokázali tieto predátori uloviť korisť alebo udržať hierarchiu v svorke. V momente, keď za vodcu svorky začali považovať človeka, zmenil sa vlk na psa. Postupná domestikácia zmenila vzhľad, povahu aj myslenie psov. Čo sa však nezmenilo, je genetická podobnosť dnešných psov s vlkmi, ktorá stále dosahuje 99,9 %. Jednou z genetických odchýlok psa od vlka, spôsobenou domestikáciou, je schopnosť psa štiepiť a získavať živiny zo škrobu. Túto vlastnosť si pes začal osvojovať v momente, keď si ľudia namiesto lovu začali pestovať obživu. Vďaka tomu sa rastlinná strava dostala aj na psí jedálny lístok, ktorému sa pes čiastočne prispôsobil.
Šľachtenie žiaducich vlastností
Ako sa však z vlka stalo toľko rôznych plemien? Proces šľachtenia a vývoj jednotlivých rás trval samozrejme tisíce rokov. Postupne si však ľudia začali uvedomovať, že krížením určitých psov môžu ovplyvniť ich vzhľad aj vlastnosti. Mohli si vyšľachtiť mimoriadne dobrého strážcu, veľmi inteligentného alebo malého psa. A zatiaľ čo muži šľachtili psov najmä na lov, stráženie, obranu či pasenie, ženy si hľadali domácich spoločníkov. Každé plemeno tak odráža ľudské potreby.
Cielené šľachtenie psov, tak ako ho poznáme dnes, začalo v Európe až v 17. storočí. V 18. a 19. storočí sa začína so psami odborne pracovať a zisťovať, kde všade by sa dali využiť ich služby. Psy sa postupom času stávali pomocníkmi v najrôznejších oblastiach ľudského života. Ľudia psy začali využívať na doručovanie pošty alebo hľadanie ranených. Boli to ochrancovia ľudí aj majetku. Naháňali stáda, zúčastňovali sa so svojimi majiteľmi lovov, strážili pozemky.
V priebehu 20. storočia sa začínajú vybrané plemená psov zdokonaľovať v komplexnejších oblastiach. Pracovné psy chránia hranice a stávajú sa členmi záchranných a bezpečnostných zložiek. Objavujú sa vodiace psy pre nevidiacich či psí terapeuti. Asistenčné psy pre telesne postihnutých, ktoré svojim majiteľom uľahčujú každodenný život. Zároveň sa psy stávajú členmi našich rodín. Na dedinách sú stále určené na stráženie, v mestách sú to veľmi často domáci spoločníci. Psy sa stali našimi vernými parťákmi a zapájajú sa do každej roviny nášho života. Tým, ako rastie ich obľuba, rastie aj ich populácia.
Vývoj psieho jedálneho lístka
Ak majú naši štvornohí priatelia predkov vo vlkoch, je logické, že by sa mal podobať aj ich jedálny lístok. Mäso, kosti a orgány sú dodnes pre vlkov prirodzenou potravou. Zvyšky koristi boli základom psieho jedla počas domestikácie a sú druhovo prirodzenou potravou aj pre dnešných psov.
Napokon surové mäso, orgány a kosti sa používali ako potrava pre psov všade vo svete až do začiatku 20. storočia. Zvyšky od mäsiara alebo orez z bitúnkov sa u nás používali ako krmivo až do Nežnej revolúcie. Na prvý pohľad sa to môže zdať zvláštne, ale kŕmenie psa týmto spôsobom je preňho oveľa zdravšie než kŕmenie priemyselnými krmivami. Je potrebné si uvedomiť, že rovnako ako vlky, aj naše psy sú mäsožravci.
Populačné choroby ako obezita, cukrovka, alergia na mäso či rakovina, ktorými dnešné psy trpia, sú jedným z dôsledkov kŕmenia extrudovanými krmivami. Zaujímavé však je, že vlky a psy kŕmené surovou stravou týmito chorobami netrpia.
Nové trendy v psom stravovaní
Našťastie sa ľudia začínajú zaujímať o to, aký vplyv majú krmivá na zdravotný stav našich parťákov. Okrem gigantických koncernov vznikajú po svete menšie firmy, ktoré sa snažia o zdravšiu alternatívu ku granulovaným krmivám. Rovnaký cieľ máme aj my v Rufrufe. Aj keď naše produkty plne nenahradia surové mäso, snažíme sa, aby sa prirodzenej strave aspoň priblížili.
CZ
SK